Rozprávanie dospievajúcej Giovanny sa začína vetou: „Dva roky predtým, ako otec odišiel z domu, povedal mojej matke, že som veľmi škaredá.“
Viac ako tristo strán príbehu z prostredia strednej neapolskej spoločenskej vrstvy v polovici deväťdesiatych rokov, v ktorej sa mladé dievča stretáva s dvojtvárnosťou, falšou, krízou hodnôt a spletitosťou rodinných vzťahov, bolo prvými talianskymi recenzentmi vrelo prijatých a u čitateľskej obce, ako to už býva v prípade tejto autorky zvykom, vyvolalo obrovskú odozvu.

Do akého zrkadla sa má dospievajúce dievča pozrieť, aby sa našlo a zachránilo?
Čitatelia a čitateľky s ním prežijú flaubertovský čas veľkých zmien, objavov, sklamaní a nejednoznačností dospelosti.