Jedno májové popoludnie roku 1943 sa americký bombardér zrútil do Pacifiku a zmizol. Zostali po ňom len roztrúsené trosky a mastné fľaky oleja, benzínu a krvi. A potom sa to stalo – na hladine sa objavila niečia tvár. Bola to tvár mladého nadporučíka, bombometníka, ktorý sa úpenlivo snažil dostať sa k záchrannému člnu a vliezť doň. Bol to začiatok jednej z najneobyčajnejších odyseí druhej svetovej vojny. Nadporučík sa volal Louis Zamperini. V detstve bol prešibaným a nenapraviteľným delikventom, vykrádačom domov, gaunerom, čo utekal z domu a vyvážal sa vlakmi načierno. Ako tínedžer sa vo svojej vzdorovitosti preorientoval na beh a objavil v sebe zázračný talent, ktorý ho dostal až na olympiádu v Berlíne a vďaka ktorému mal jednu míľu za štyri minúty na dosah ruky. Keď však vypukla vojna, z atléta sa stal letec. Vydal sa na dráhu, ktorá ho doviedla k leteckej pohrome, na malý nafukovací čln a nekonečne šíre otvorené more. Zamperiniho unášal prúd v člne, ktorý sa ledva udržal nad vodou, a on musel o hlade a smäde odolávať žralokom, nepriateľskému letúnu a neskôr ešte oveľa ťažšej skúške. Zamperini na pokraji síl čelil zúfalstvu duchaplnosťou, utrpeniu nádejou, odhodlaním a humorom, brutalite vzdorom. Či už osud Louisovi prial, či hádzal polená pod nohy, vždy závisel od jeho pevnej vôle napnutej do krajnosti.